“Som prerobený introvert.” povedal mi minulý týždeň o sebe istý pán. Bolo to v kontexte, kde jediná správna odpoveď (zatiaľ) bolo akceptujúce ticho. No tu mám priestor pustiť sa do polemiky . Dá sa #INtrovert prerobiť na extroverta? Z toho, čo vieme z vedeckých zistení aj z praxe, je to jasné. Nie, nedá.
Harvardskí psychológovia J. Kagan a N. Snidman v r. 2004 (porovnaj TU) zisťovali prostredníctvom série experimentov, či z plachých a opatrných detí vyrastajú plachí a opatrní dospelí. Vo výskume o.i. vystavili deti veciam, ktoré pre nich boli nové a zaznamenávali ich reakcie. Niektoré deti reagovali výrazne: kričali, plakali, rozhadzovali rukami, nohami. Iné reagovali pokojne a nasávali nové stimuly.
O mnoho rokov neskôr sa vrátili k už dospelým niekdajším deťom z ich výskumu. Zistili, že “vysokoreaktívne” deti vo všeobecnosti vyrástli do plachých a opatrných dospelých (o miere vplyvu rodinného prostredia niekedy inokedy). “Nízkoreaktívne” deti vyrástli na spoločenských dospelých, ktorí skôr strihali než merali. Výskum popisuje dôležitý prvok človeka, ktorý nazývame temperamentom. Je to takpovediac náš prístup k svetu – introvertný, extrovertný, opatrný, odvážny, seriózny, zľahčujúci a pod.
Temperament dokazuje priame spojenie medzi správaním dieťaťa a dospelého. Je doslova v našich génoch. Pozor, temperament nie je totožný s osobnosťou. Temperament je stabilnejší, osobnosť je, zdá sa, flexibilnejšia, buduje sa celoživotne, je to súbor jedinečných charakteristík človeka. Mení sa postupom veku, získavaním vedomostí, znalostí, zručností a pod a ako rastieme. Introverzia sa považuje za temperament, takže niečo vrodené. I keď sa zdá, že vo všeobecnosti sa vekom osobnosť stáva introvertnejšou (porovnaj tu).
Opäť raz dopamín
Nepíšem o tom prvýkrát (porovnaj tu, tu, tu a tu), pri extroverzii a teda aj introverzii hrá rozhodujúcu rolu neurotransmitter dopamín. Ukázal to popri mnohých iných aj výskum o hazardných hrách (porovnaj tu), v ktorom skúmali skeny mozgu dobrovoľníkov, ktorí hrali hazardné hry. Časť dobrovoľníkov bola introverti, časť extroverti. Neprekvapivo, introverti a extroverti vykazovali odlišnú mieru mozgovej aktivity. Mozgy zástupcov oboch skupín síce reagovali na výhru, ale extroverti mali omnoho silnejšiu reakciu v dvoch oblastiach mozgu: v amygdale, ktorá spracúva emocionálne stimuly a nucleus accumbens, ktorému pripisujeme najdôležitejšiu úlohu v systéme odmeňovania dopamínom.
Inymi slovami, introverti aj extroverti si užívali výhru, ale introverti sa ňou menej “vzrušovali”. Následne vedci preskúmali DNA vzorky dobrovoľníkov a zistili, že účastníci, ktorých mozgy vykazovali viac mozgovej aktivity pri výhre, mali vyššiu responzivitu na dopamín, neurotransmiter, ktorý (zjednodušene) môžeme spájať s dobrým pocitom, potešením, odmenou. A tiež je to ten neurotransmitter, vďaka ktorému popisujeme rozdiely medzi extrovertmi a introvertmi. Opäť sa ukázalo, že introverti a extroverti spracúvajú odmeny odlišne (porovnaj tu).
Takže ak sme sa narodili introvertom, nevieme sa preinštalovať na extroverta. Avšak, všetci sme na škále extroverzie (introverzia je nízka miera extroverzie) a teda sme plne schopní naučiť sa “extrovertným” zručnostiam a rozvíjať sa smerom, ktorým chceme. Napríklad na vedúcu pozíciu, alebo na rečníka vypredaných tenisových hál alebo na obchodného zástupcu. Ide o to, či chceme.
Napríklad. Lenka Blažejová, autorka o.i. knihy Cíťa – Proč svět nutně potřebuje citlivé introvert(k)y, zďaleka nie je jediný introvert, ktorý mi povedal, že neznášal hodiny telocviku a že čaro pohybu objavil až v dospelom veku. Neprestali sme byť introvertmi, no osvojili sme si niečo, v čom vidíme hodnotu. A to môže byť prakticky čokoľvek, nielen fyzický pohyb.
Takže síce platí, že introvertom sa rodíme, nestávame sa ním, avšak táto vloha nie je jediná určujúca. Zdravé, bezpečné prostredie, prijímajúce a rešpektujúce a teda umožňujúce rast a rozvoj, má zásadný vplyv na to, akým človekom sa stávame v dospelosti, tzn. v akú osobnosť vyrastáme. Malým introvertom veľmi pomôže, ak im dáme zažiť, že sú v poriadku, akí sú. Aj s ich potrebou pokojného času osamote. Tiež im veľmi pomôže, ak im nenásilným, zdravým, netraumatickým spôsobom umožníme prekračovať komfortnú zónu a tak sa prirodzene učiť novým zručnostiam.
Dáva zmysel?
Daj prosím vedieť (zofia@coachintrovert.com).