Napísala mi absolventka Kurzu komunikácie pre introvertov o dôležitosti odpustenia, nielen tým, ktorí nám ublížili, ale aj nám samým. Odpustenie je dôležitá rastová téma. Predpokladám, že s odpustením máš osobnú skúsenosť a budem Ti vďačná za Tvoj pohľad. Nech sa páči, môj.
Čo odpustenie, verím, nie je:
- odpustenie nie je schválenie skutku. Odpustením nelegitimizuješ to, čo sa stalo, čo Ti ublížilo. Skutok bol nesprávny a vždy nesprávny bude.
- odpustenie nie je povinnosť. Nikto Ťa k nemu nemôže nútiť, žiadny človek, náboženstvo, spoločnosť.
- odpustenie nie je zabudnutie ani popretie toho, čo sa stalo. Neodpúšťaš preto, že sa “nič hrozného nestalo”, odpúšťaš napriek tomu, že sa stalo niečo veľmi zlé.
- odpustenie nie je zmierenie. Za istých okolností, napríklad ak sa jedná o nebezpečný, násilný vzťah, je zmierenie kontraproduktívne.
- odpustenie nie je podmienené ospravedlnením. Aj keď, úprimné ospravedlnenie môže pomôcť ochote odpustiť.
V emócii odpustenia z ontologického hľadiska prežívame “urobil si niečo, čo mi spôsobilo bolesť. Ale ja to v budúcnosti nepoužijem voči Tebe.” Takže sa vedome rozhodujem nepoužiť to proti žiadnej osobe, tzn. ani voči sebe.
Odpustenie, sebe aj iným, je proces, často dlhodobý, v ktorom spracúvame nepríjemné emócie (smútok, hnev, rozhorčenie nevôľa, zdesenie, tieseň, … ) a podľa možnosti sa preklápame do tých príjemnejších (napr. empatia, súcit). To sa prejaví zmenou správania.
Psychologička Lucia Záhorcova poukazuje na pozitívne účinky odpustenia na zdravie, či už psychické (zníženie hnevu, symptómov depresie, úzkosti, posttraumatickej stresovej poruchy; zvýšenie sebaúcty a nádeje), ako aj fyzické (zníženie krvného tlaku, lepšia činnosť srdca). L. Záhorcová hovorí, že vďaka odpusteniu si veci pamätáme inak – spomienka sa stáva menej bolestivou.
Zdá sa mi, že skutočná otáznie nie je ČO odpustenie je a nie je, ale AKO odpustiť. Verím, že odpustenie je vysoko individuálny proces. Vidím v ňom jednotiace etapy, podobné tým, ktoré som identifikovala ako fázy spracovania emócií, tzn. prijať – pochopiť – konať.
Ako prebieha proces odpustenia?
- pripustím si, že sa niečo stalo a mňa to zranilo. Neschvaľujem to, nezametám to pod koberec, neospravedlňujem vinníka, ani seba. Niečo zlé sa stalo a vždy to bude zlé. (prijať)
- precítim nepríjemné emócie (v niektorých prípadoch vysoko odporúčam v spolupráci s blízkou osobou a/alebo kvalifikovanou pomocou – terapeut, psychológ, kouč, … ) a porozumiem ich posolstvu. V tomto bode často odpúšťame nielen vinníkovi, ale aj sebe. Katarína, s ktorou som spolupracovala, si uvedomila, že potrebuje odpustiť nielen rodine, ale najmä sebe samej, že si nedokázala stanoviť a udržať zdravé hranice, zrozumiteľne a citlivo komunikovať svoje pocity a potreby. Nedávno som sa s ňou stretla, odpustenie ju posilnilo. Tentokrát sa vysporiadava s vážnou chorobou blízkej osoby a opäť raz posilňuje sval odpustenia (pochopiť).
- vzbudzujem si súcit voči človeku, ktorý mi ublížil. Pozor, NEospravedlňujem jeho konanie. Júlii pomohlo odpustiť bývalému partnerovi, keď si uvedomila, ako nesmierne bol on zranený a nedokázal jej dať viac. Zuzana odpustila svojim rodičom, až keď si uvedomila, že naozaj robili, čo považovali za najlepšie, keď ju dočasne dali do náhradnej opatery. Anna odpustila blízkej osobe za šikanovanie po desaťročiach, až keď “jej došlo, že [daná osoba] to nevedela inak.” (konať)
Pri odpúšťaní je veľmi užitočné pamätať si, prečo odpúšťam, resp. prečo sa oplatí odpustiť. Pamätáš, odpúšťaš kvôli sebe a pre seba. Odpustenie je liek pre Teba. Odpusteniu, akokoľvek je ťažké, sa môžeme naučiť. Vďaka odpusteniu môžeš nájsť zmysel v tom ťažkom, čo sa stalo. Ako Max, ktorý sa vďaka odpusteniu druhým stal láskavejším voči sebe samému. Alebo ja. Vďaka odpusteniu ľudom, ktorí znevažovali a odmietali moju introverziu, som našla v pomoci introvertom časť svojho poslania.
Čo je Tvoja skúsenosť s odpúšťaním? Napíš mi na zofia@coachintrovert.com.
Leave a Reply