Čo si predstavuješ pod šťastnou smrťou?
Verím, že šťastná smrť je vyústením šťastného života. Ak by aj po smrti nič nebolo, bude peknou korunou dobre prežitého života. Nedávno som počúvala podcast, v ktorom spomenuli knihu Bronnie Ware. Napísala ju po rokoch praxe v paliatívnej starostlivosti, kde počúvala ľudí na sklonku života. To, čo najčastejšie ľutovali, že v živote ne/robili, sa dá zhrnúť do piatich okruhov. Pozývam Ťa pozrieť sa na to, ako sa môžeme od nich poučiť, v piatich po sebe nasledujúcich článkoch.
Vraj najviac ľudia na konci života ľutovali to, že nežili svoj život verní sami sebe, ale žili ho podľa očakávaní iných. Rozumiem, sme súčasťou ľudskej spoločnosti, istej kultúry, štandardov systému. Od nás sa niečo očakáva a my sami máme svoje očakávania. Zaujalo ma, že umierajúci stavali ako protipól života podľa iných odvahu žiť tak, ako by sami chceli.
Ešte sa mi v koučovskej praxi nestalo, že by človek nevedel, že má v sebe vnútorný kompas, ktorý nielen ukazuje smer, ale sa aj ozýva, keď sa človek vychýli z cesty. Problém je, že mnohí z nás kompas ignorujú či prehlušia. Ja som to robila preto, lebo som neverila, že môže byť pravdivý a hovoriť o tom, čo naozaj chcem, keďže hovorí iné ako spoločenské normy alebo druhí ľudia. Tiež preto, že som neverila, že ma prevedie bez úhony neprebádaným a teda nebezpečným terénom ako napríklad zmena práce alebo ukončenie vzťahu. Tak som radšej ostávala v bezpečí. Niežeby sa vnútorný kompas – nazvime ho intuíciou – pravidelne neozýval. Nielen to, keď som ju dostatočne dlho prehliadala, odnieslo si to telo, zdravie, zažívanie, spánok, …
Myslíš, že mi to stačilo a poučila som sa na prvýkrát? Kdeže. Nedala som si povedať. Bola som veľmi vynachádzavá v dôvodoch, prečo intuíciu nepočúvať. Teraz na to nie je vhodný čas. Čo ak to nie je to, čo naozaj chcem. Nemôžem si to dovoliť. Čo ak neuspejem. Pôjdem za tým, keď to bude jasnejšie. Neskôr. Až keď získam to a to. Počkám, uvidím.
V skratke, dnes som o pár bolestivých životných lekcií bohatšia a pevne odhodlaná už nikdy neignorovať intuíciu.
Pozri tiež V akej kondícii je Tvoja intuícia?
Verím, že umierajúci to dobre vystihli, keď si želali žiť odvážne. Odvaha je absolútne nevyhnutná, ak chceme počúvať intuíciu a riadiť sa ňou. Aj keď sme na neznámom územi, aj keď máme strach, aj keď netušíme, ako sa vyvinie to, na čo sme sa podujali.
Špeciálna kategória sú naši blízki. Majú nás radi tak veľmi, až nás chcú uchrániť od akéhokoľvek nebezpečenstva, bezohľadu na to, či nám reálne uškodí, alebo katapultuje k šťastiu a spokojnosti. Keď sa dostanú do rozporu intuícia – čo musím (potrebujem, chcem, vyberám si) urobiť – a naši blízki – čo nesmieš urobiť – nie je ľahké to ustáť. Avšak, ako dosvedčujú umierajúci, v dlhodobom horizonte len jedna z možností prinesie menej výčitiek.
Prajem nám odvahu žiť v súlade sami so sebou. Neviem, čo iné by mohlo priniesť viac šťastia a spokojnosti. Určite to prinesie menej ľútosti na smrteľnej posteli.