Keď sa rozprávam s introvertmi, pravidelne sa vynorí presvedčenie, že svet je pre extrovertov. Chápem, má to opodstatnenie: vďaka grécko-rímskym základom je kultúrne vysoko cenená verbálna zručnosť a schopnosť prezentovať nielen myšlienky a idey, ale aj seba samého. Zároveň sme zvyknutí vážiť si viac činnosť než rozjímanie.
Pre pracovný úspech je podstatné zaujať, priam očariť na pohovore s ľuďmi, ktorých vidíme prvýkrát v živote. Ako má vyzerať a správať sa očarujúci človek nám predstavujú masmédiá. Zvyčajne to nie je tichý trochu podivín, ktorý nevie viesť uvoľnený dialóg a habká pri otázke, ako sa má.
Ak sa prácu aj poradí získať, prídu ďalšie výzvy – vzťahy na pracovisku, kolektív, teamová spolupráca, open-office, spoločné kuchyne a jedálne, vystupovanie pred ľuďmi, ďalšie povinnosti, ktoré sú mimo komfortnej zóny. Tiež trávenie voľného času. Spravidla si pozitívnejšiu reakciu vyslúži aktivitami nabitý víkend viac než ten s knihou v posteli.
Tomu všetkému rozumiem. Som však hlboko presvedčená, že tento svet patrí aj nám, introvertom. Nielen v dobe nedávnych “lockdownov”, kedy nejeden z nás, žijúci sám – pri všetkom súcite voči tým, ktorí boli zasiahnutí pandémiou – prežíval introvertný raj. Svet patrí aj nám a my patríme do sveta. Naša ochota nechať zažiariť iných. Láska k prírode a zvieratám. Pozornosť a všímavosť. Vhľad do veci, ako výsledok dôkladnej analýzy informácií a rozpoznania súvislostí. Naše umelecké vlohy. Schopnosť zahĺbiť sa do problematiky, zvážiť dostupné možnosti a priniesť inovatívne riešenia. Vytrvalosť pri premene sveta na lepšie miesto. Lebo svet patrí aj nám a my to vlastne veľmi dobre vieme.
