Kedysi kdesi žili dvaja veľmi šťastní ľudia. Volali sa Tim a Maggi. Mali dve deti, Johna a Lucy. Žili v krajine, kde pri narodení každý dostal batôžok plný radosti. Kedykoľvek jej majiteľ siahol do batôžka, vytiahol z nej Malú radosť, ktorú mohol darovať. Malé radosti boli veľmi žiadané, pretože prinášali pocit príjemného tepla a spokojnosti po celom tele. Ľuďom, ktorí pravidelne nedostávali Malé radosti, hrozilo, že dostanú chorobu chrbta, scvrknú sa a zomrú.
V tých časoch bolo veľmi ľahké získať Malú radosť. Stačilo za niekým zájsť a povedať: “Prosím si Malú radosť.” Darca siahol do batôžka a vytiahol Malú radosť. Malá radosť sa usmiala a rozkvitla do Veľkej huňatej radosti, ktorá sa pritúlila k obdarovanému. Roztopila sa na jeho koži, ohriala a potešila ho.
Beda však. Jedného dňa sa zlá striga rozhnevala, lebo jej nešli kšefty s elixírmi a masťami, keďže všetci boli šťastní a spokojní. Striga vymyslela zákerný plán.
Prikradla sa k Timovi, zatiaľ čo sa Maggi hrala s ich dcérou, a zašepkala mu do ucha: “Pozri, Tim na všetky tie Malé radosti, ktoré Maggi dáva Lucy. Keď to takto bude pokračovať, neostanú vám žiadne!”
Tima to ohromilo. Pýtal sa čarodejnice: “Chceš mi povedať, že v mojom batôžku nebude Malá radosť zakaždým, keď do neho siahnem?” Striga odpovedala: “Nie, samozrejme že nebude. Raz Ti dôjdu a bude im koniec. Už ich nikdy nebudeš mať!” S tým striga odletela na metle a smiala sa.
Strigin plán fungoval. Tim si úzkostlivo všímal každý raz, čo Maggi darovala Malú radosť. Bál sa, že sa jej minú. A on mal Maggine Malé radosti tak rád! Rozhodne neschvaľoval, aby ich Maggi míňala na deti a iných ľudí. Začal sa nahlas sťažovať. Keďže ho Maggi mala veľmi rada, prestala Malé radosti dávať druhým a nechávala ich len pre Tima.
Deti to sledovali a pochopili, že je nesprávne darovať svoje Malé radosti. Stali sa opatrnými a dokonca upozorňovali svojich rodičov, ak siahali do batôžka pričasto.
Neduh sa postupne rozšíril na všetkých ľudí. Aj keď zakaždým, keď ľudia siahli do batôžka, našli Malú radosť, báli sa, že je posledná. Do batôžka siahali čoraz zriedkavejšie. Stali sa spoločnosťou lakomcov. Keďže bolo stále menej radosti, príjemného tepla a spokojnosti, ľudia sa začali scvrkávať a príležitostne umierali.
Strige biznis prekvital, ľudia stále častejšie chodili elixíry a masti, aj keď sa zdalo, že nefungujú.
Príbeh sa ďalej kľukatí, no pre účely tohto textu prejdem k zvratu.
Nie je to tak dávno, čo do krajiny plnej nešťastných ľudí prišla krásna, silná Žena so širokými bokmi a šťastným úsmevom. O strige nepočula a netrápila sa tým, že by jej niekedy mohli vyčerpať Malé radosti. Slobodne ich rozdávala, aj keď o ne ľudia nežiadali. Ľudia na ňu šomrali, lebo deťom vnukla myšlienku, že by sa nemali báť, že im dôjdu Malé radosti.
Deťom sa Žena veľmi páčila, keďže sa v jej blízkosti cítili dobre. Aj oni začali rozdávať Malé radosti vždy, keď sa im zachcelo.
Dospelí boli hlboko znepokojení. Prijali zákon na ochranu detí pred spotrebovaním zásob Malých radostí. Rozdávať Malé radosti je trestný čin!
Mnohé deti o zákone nepočuli a nestarali sa oň a naďalej rozdávali Malé radosti, kedy sa mi zachcelo, alebo kedykoľvek ich niekto poprosil. Detí bolo skoro tak veľa ako dospelých, ktovie, či si neprídu na svoje?
Zatiaľ je ťažké povedať, čo sa stane. Zastaví deti zákon? Spoja sa dospelí so Ženou a deťmi a budú riskovať, že Malých radosi bude v ich batôžkoch vždy dostatok? Spomenú si Tim a Maggi na časy, keď boli šťastní a kedy neobmedzene rozdávali Malé radosti?
Zápas sa rozšíril po celej krajine a pravdepodobne prebieha aj práve tam, kde žiješ.
Pozývam Ťa pripojiť sa k táboru, ktorý slobodne rozdáva Malú radosť aj bez vyzvania a rád prijíma Malé radosti od iných.
Čo je Malá radosť v Tvojom batôžku? Tvoj úsmev? Tvoja pozornosť? Tvoje láskavé slovo povzbudenia? Tvoje bezpodmienečné prijatie druhej osoby? Napíš mi prosím na zofia@coachintrovert.com.
Príbeh prevzatý od Claude Steinera: The Warm Fuzzy Tale.
Leave a Reply