Keď som robila letušku, v letnej sezóne som v priemere 814krát do dňa povedala “dobrý deň”, 814krát “dovidenia” a 1241krát “ďakujem”. To sa k práci letušky hodí. Vždy je lepšie priveľa slušnosti ako primálo. Existovala však aj výnimka, kedy sme za žiadnych okolností nesmeli byť príliš zdvorilí. Ak hádaš, že pod výnimkou myslím opitého alebo nepríjemného cestujúceho, nie je to správna odpoveď. Avšak áno, mám aj tréning “Pacifikácia neprispôsobivého pasažiera”. Absolvovala som so zdvorilým úsmevom.
Koľko letov máš za sebou? Spomínaš si, koľko priemerne trvá výstup pasažierov? Prinajlepšom to bude v jednotkách, prinajhoršom v desiatkach minút, že? Vieš, koľko je norma na evakuácia veľkého (tzn. ca 205 ľudí) lietadla? Je to 90 sekúnd. Tam naozaj nie je čas na “prosím Vás, mohli by ste tu nechať kufor a keď sa Vám to bude hodiť, začať utekať?” a “keby Vám to neprekážalo, podali by ste mi prosím Vás hasiaci prístroj?”
Podozrievam niektorých bývalých kolegov, že občas dúfali, že sa “pošťastí” núdzová situácia a oni budú môcť beztrestne kričať na protivnú pani na 27A “Von! Teraz!”. Núdzová situácia bola tá výnimka, kedy sme nesmeli byť zdvorilí. Museli sme zvýšeným hlasom dávať jednoduché povely a v prípade potreby potiahnuť za rameno (“Respectfully!” prízvukoval inštruktor). V slabšej forme sme to mali v praxi pri búrkach a v turbulenciách, ale na “prosím” a “ďakujem” sa aj tam našlo miesto.
Neskôr som sa zamestnala v konvenčnejších prácach, v každej z nich som sa venovala aj komunikácii a mala som vysokú mienku o svojich komunikačných zručnostiach. Až raz, v jednej z prác, mi nový šéf ešte predtým, ako sme si ujasnili, čo je a čo nie náplňou mojej práce, zvykol napísať mail, ktorý mal text iba v predmete. Niečo na spôsob “ZAavolat tej yene z ORange!!!”. Samozrejme, okamžite som vedela, kde ON robí komunikačné chyby. Čo sa ON musí naučiť. Čo ON musí robiť. Komunikačne to s ním bola bieda. Ale bolo mi jasné, že ja mám pravdu a ON je mimo.
Až som v rozpakoch, ako dlho mi trvalo pochopiť, že kde všade som JA
robila chybu v komunikácii s bývalým šéfom a že ON robil najlepšie, čo
vedel. Aspoň tak mi to teraz dáva zmysel – robil to, čo považoval za slušné: nezdržoval ma. Pointu dal do predmetu e-mailu, aby som hneď vedela, o čo ide, špecifikoval zadanie najlepšie, ako vedel a pridal tri výkričníky, aby zvýraznil urgenciu. On mi – tak som presvedčená – preukazoval najvyššiu možnú zdvorilosť!
Verím, že ON a mnohí iní ľudia, ktorí fungujú ako on, sú často veľmi reálne v móde “núdzová situácia” – nemajú čas zdržiavať sa. A dá sa nimi vychádzať úžasne jednoducho a elegantne. Je to ako naučiť sa cudzí jazyk. Materinským jazykom sa nikdy nestane, ale rýchlejšie sa dohodneš a budeš rozumieť, o čo ide.
Rozdiely vo fungovaní ľudí sa najvypuklejšie ukazujú v chápaní času, priorít a v komunikácii (už vieš, prečo som vytvorila svoje komunikačné kurzy nabité príkladmi z praxe a návodmi, ako si držať nadhľad? Veľmi ma mrzí vidieť, koľko úplne zbytočnej škody narobí nepochopenie. Na všetkých zainteresovaných stranách).
- Ako to máš v komunikácii s tými, ktorí fungujú inak ako Ty?
- Čo “nedávaš”?
- Čo sa od nich chceš naučiť?
Ak môžeš, napíš mi na zofia@coachintrovert.com, som veľmi zvedavá.
P.S. Z letuškovského obdobia nemám prakticky žiadne fotky, nevlastnila som telefón. Toľko k mojej ochote komunikovať s ľuďmi vo voľnom čase (#INtrovert). Všetko, čo som sa odvtedy naučila, som dala do Kurzu komunikácie pre introvertov a jeho nadstavby Ako s ním hovoriť? Keď vezmeš oba, druhý máš za polovicu.
Leave a Reply